Prečo riešime v biznise to, čo sa dalo vyriešiť v detstve jednou pochvalou

Martin Petrík, MBA | ex-CEO | mentor | biznis konzultant

Keď sa rozprávam s úspešnými lídrami – ľuďmi, ktorí vedú firmy, budujú tímy a robia rozhodnutia za milióny – málokedy narazíme na problém, ktorý by bol čisto strategický.

Väčšinou narazíme na niečo oveľa staršie.

Koreň problému nie je tam, kde ho hľadáme

Za 25 rokov na pozíciách CEO a posledných 6 rokov ako mentor a biznis konzultant som sprevádzal stovky lídrov cez náročné obdobia ich kariéry. Firemné krízy, konflikty v tímoch, neschopnosť rásť za vlastný tieň.

A opakovane som si všimol jednu vec.

Keď ideme s klientom skutočne hlboko – keď sa prestaneme baviť o procesoch a stratégiách a začneme sa pýtať prečo – veľmi často neskončíme pri zle nastavenom organigramme ani pri chýbajúcom školení.

Skončíme pri detstve.

Nie preto, že by som hľadal psychologické diagnózy tam, kde nepatria. Ale preto, že vzorce, ktoré si človek vypestuje v prvých rokoch života, sú hlboko zakorenené. A vo firemnej realite sa prejavujú každý deň – len v inom kostýme.

Tri vzorce, ktoré vidím najčastejšie

1. Boj o uznanie

Lídri, ktorí neustále potrebujú dokazovať svoju hodnotu – sebe aj ostatným. Pracujú nadčas nie preto, že musia, ale pretože prestať znamená riskovať, že niekto zistí, že „nestačia".

V detstve to vyzeralo inak: dieťa, ktorého úsilie zostávalo nepovšimnuté. Ktoré sa naučilo, že pochvala je vzácna a treba si ju zaslúžiť znova a znova.

2. Neschopnosť delegovať

„Ak to chceš mať spravené dobre, sprav to sám." Táto veta je v biznise rozšírená epidémia. Lídri, ktorí nevedia pustiť kontrolu, dusia rast svojich firiem aj ľudí okolo seba.

Kde sa to naučili? Často v prostredí, kde sa na druhých nedalo spoľahnúť. Kde bolo bezpečnejšie robiť všetko sám.

3. Uzatváranie sa pred tímom

Zraniteľnosť je v modernom líderstve považovaná za silu. A predsa – mnohí lídri si za roky vybudovali múry, cez ktoré ich tím jednoducho nevidí.

Pretože niekedy, dávno pred prvou manažérskou pozíciou, sa naučili, že otvoriť sa nie je bezpečné.

Prečo je to také ťažké zmeniť

Tieto vzorce nie sú chyby charakteru. Nie sú ani dôkazom slabosti. Sú to mechanizmy prežitia, ktoré v určitom čase a kontexte dávali dokonalý zmysel.

Problém je, že mozog ich nevníma ako „stratégiu z minulosti". Vníma ich ako pravdu o svete.

A preto ich zmena v dospelosti stojí toľko energie. Vyžaduje si to terapiu, koučing, mentoring, náročné rozhovory so sebou samým aj s ostatnými. Vyžaduje si to ochotu podstúpiť diskomfort, ktorý väčšina ľudí radšej obíde.

Nie preto, že by ľudia boli slabí.

Ale preto, že opravovať niečo, čo sa stalo súčasťou vašej identity, je jednou z najťažších vecí, ktoré môže človek urobiť.

Pritom na začiatku stačilo tak málo

A tu sa dostávam k tomu, čo ma na celej tejto téme najviac zasiahlo.

Väčšina týchto vzorcov nevznikla z nejakej veľkej traumy. Nevznikla z dramatických udalostí, ktoré by si človek pamätal celý život.

Vznikla z malých momentov, ktoré sa nikdy nestali.

Z pochvaly, ktorá neprišla. Z rozhovoru, pri ktorom rodič nebol prítomný. Z otázky „ako ti bolo?", ktorú sa nikto neopýtal.

Dieťa si z toho nevyvodí: „môj rodič bol zaneprázdnený." Vyvodí si: „asi nie som dosť dôležitý."

A toto tiché presvedčenie si nesie ďalej. Do školy. Do prvej práce. Do firemnej reality.

Čo s tým môžeme urobiť dnes

Je leto. Prázdniny. Čas, keď väčšina z nás trávi viac času so svojimi deťmi.

Nechcem písať o rodičovstve – na to existujú ľudia kompetentnejší ako ja. Ale z pohľadu niekoho, kto vidí výsledky výchovy každý deň v práci s dospelými lídrami, si dovolím jedno odporúčanie:

Buďte prítomní. Skutočne prítomní.

Nie fyzicky v rovnakej miestnosti s telefónom v ruke. Ale prítomní pohľadom, záujmom, otázkou. Prítomní tým, že dieťa cíti – práve teraz som pre teba dôležitý.

Chváľte konkrétne. Nie len „si šikovný", ale „všimol som si, ako si to nevzdal, aj keď to bolo ťažké." Takáto pochvala nevybuduje len sebavedomie. Vybuduje vnútorný kompas, ktorý bude dieťaťu slúžiť celý život.

A niekedy stačí len jeden rozhovor, pri ktorom nestíhate nikam inam.

Na záver

Najlepšia investícia do budúcnosti firmy nezačína v zasadačke.

Začína doma.

O pár desaťročí, keď vaše dieťa bude budovať vlastný tím, viesť ľudí a čeliť tlakom, ktoré si dnes nevieme predstaviť – bude čerpať z toho, čo si teraz odnáša z vášho spoločného času.

Nie z toho, čo ste mu kúpili. Z toho, čo ste mu ukázali.

Ak vás téma oslovila a chcete sa pozrieť hlbšie na vzorce, ktoré vás brzdia v biznise aj v živote – rád sa porozprávam.