Byť „priemerný“ je dnes ekvivalentom zlyhania. Dostať sa do stredu balíka, do stredu krivky v tvare zvona, je dnes to najhoršie, čo sa vám môže prihodiť. Ak je ukazovateľom úspechu v prevládajúcej kultúre „byť výnimočný“, tak je potom lepšie spadnúť na samý spodok krivky v tvare zvona, ako sa držať v strede. Lebo veď aspoň ste niečím zvláštni a pútate na seba pozornosť. Mnohí si volia takúto taktiku: každému dokázať, že ja som ten najnešťastnejší, najutláčanejší alebo najprenasledovanejší. (Mark Manson)
Ako si nastavíme zrkadlo, tak sa uvidíme. V knihe The Subtle Art of Not Giving a F*ck od Mark Mansona je krásny príbeh o dvoch muzikantoch. Prvý je Dave Mustaine, úspešný gitarista heavy-metalovej legendy Megadeth – kapela, ktorá predala 25 miliónov albumov. Napriek tomu, Dave v jednom z mála rozhovorov v roku 2003 vysvetlil, prečo považuje svoj život a kariéru za neúspešnú. Druhý muž Pete Best je považovaný za najlepšieho muzikanta kapely Beatles. Je pravdepodobné, že ste o ňom nikdy nepočuli, pretože ho v roku 1962, po tom ako Beatles získali prvú nahrávaciu zmluvu vyhodili. Dlho sa motal životom len tak, veľa pil, pokúšal sa o samovraždu. Prečo Dave, čo má za sebou úspešnú kariéru, v banke milióny sa sužuje, naproti tomu Pete žiadne milióny, neúspešný pokus o samovraždu a je šťastný?
Mark skúša hľadať odpovede v tom, ako sa pozerajú na svoj život, s čím sa porovnávajú. Dave je nešťastný, pretože aj jeho v roku 1983 vyhodili ako mladého nádejného gitaristu bez varovania z kapely, tesne pred vydaním prvého albumu. Tá kapela, bola Metallica a predala nie 25 ale 180 miliónov albumov. A Dave sa porovnáva práve s nimi. Na druhej strane Pete sa na svoj život nepozerá cez optiku slávy Beatles, ale na niečo čo prežil čo ho napĺňa.
Ako z toho von? Neviem, mne sa páči teória môjho priateľa Davida – „súťažím už len sám so sebou“.
Knihu od Marka Mansona mám rád, jeden citát na záver: „Nie vždy máme kontrolu nad tým, čo sa nám udeje. Vždy si však sami vyberáme spôsob, ako tie udalosti interpretovať a ako na ne reagovať.“