Len tu byť

Len tu byť. Pokoj. Harmónia. Dá sa to vôbec v dnešných časoch?

Už neviem, kde som prvýkrát počul myšlienku o tom, ako byť rodičom dospelých detí.
Znela takto podobne:
👉Len tu byť, nevynášať súdy, nehodnotiť a nedávať rady.

Naše deti to nechcú. Chcú len vedieť, že majú u nás prístav a miesto pre pochopenie. Veľmi to so mnou rezonovalo. Mám tri dospelé deti. Nemusíme mať na všetko rovnaký názor. Je to prirodzené, majú túlavé topánky po manželke. Ich bublina je väčšia ako moja. Verím, že akceptácia druhého je zručnosť, ktorú akútne potrebujeme. Dokonca omnoho viac a častejšie ako v minulosti.

👉Zámerne som napísal o akceptácii ako o zručnosti a nie vlastnosti. Poznanie, že existuje iná pravda alebo aj iný pohľad. Veľmi záleží na tom, v akej veľkej bubline sa nachádzame. Je veľká a zmestí sa do nej veľa alebo skôr ťažká a ledva sa pohne z miesta, keď sa ju snažíme rozhýbať?

Akceptáciu sa učíme. Rovnako ako fúkať pekné a rovnomerné bubliny. Alebo ich zväčšovať v bezpečnom priestore, aby sa do nich veľa zmestilo. Tak, aby nepraskli za prvým rohom.

Dostal som od jednej novinárky otázku, ako vyzerá bezpečné prostredie, a prečo je nielen v práci dôležitá dôvera. Prvé, čo mi napadlo, bola práve akceptácia. Ak ste akceptovaní, cítite sa slobodne a môžete sa posúvať vpred. Ako na to? Niekedy naozaj stačí len tu byť, nevynášať súdy a tak ďalej, ako píšem vyššie.

👉Myslím, že to platí nielen pre naše deti. Čo poviete?