Nedokonalosť ma posúva

Nedokonalosť ma posúva. Fakt alebo mýtus?

Mám rád ľudí, ich príbehy, živočíšnosť a skutočnosť bez zbytočného mudrovania.

Poviem vám o tom kratučký príbeh, lebo nechcem nasucho mudrovať.

Cez víkend som sa na chvíľu zastavil u rodičov. Keď som prechádzal okolo kostola v strede najkrajšej dediny na Slovensku, spomenul som si, kde sa lámala moja viera.

Posledný kňaz, ktorého som rešpektoval, leží 7 krokov za bránou cintorína vedľa kostola. Viera, úcta a rešpekt – to je to, čo mi prichádza na myseľ pri spomienke na neho.

Ako deti sme mu chodili na čerešne do farskej záhrady 😃 Veľakrát nás pristihol, ale pokiaľ sme nerobili zlobu, nič z toho nerobil. Nikdy som od neho nevyfasoval na náboženstve paličkou po rukách. To sa o učiteľovi slovenčiny povedať nedá ☹

Pán farár miloval futbal, brával chlapov 100 km do Žiliny, kde sa vtedy hral veľký zápas. Na náš dedinský futbal si nosil malú rozkladaciu stoličku. Sedel naproti hlavnej tribúne, aby si chlapi mohli zašomrať aj niečo hrubšie popod nos.

Bol človek, ktorý naozaj žil aj s chybami, a preto rozumel tomu, čo kázal. V krčme mal svoje miesto, kde vášnivo podvádzal v kartách a ľudské pochybenia mu neboli cudzie. A predsa, alebo práve preto som ho mal rád. Bol pre mňa uveriteľný práve svojou nedokonalosťou.

Tam sa možno formovala moja láska k nedokonalosti a prirodzený odpor k poučkám, ako by to mohlo byť najlepšie, keby to či ono.

Keď dnes čítam statusy generálov po vojne, čo bolo treba zmeniť, zdokonaliť, aký zaručený postoj a postup zaujať, pozriem sa, čo a koľko tí ľudia majú naozaj za sebou. Častokrát som ich (ne)dokonalosťou zaskočený.

Formuje ma mnoho malých vecí. Ak niečo vyzerá príliš dobre, mám tendenciu tomu nedôverovať.

A u vás?