Pred 25 rokmi som ležal na JIS-ke v nemocnici v Martine. Vyzeralo to na jednosmerný lístok, ale napokon som sa z toho dostal.
Vtedy ma prvýkrát postretla ulcerózna kolitída a akútna otrava krvi. Dobré, však? Parádna skúsenosť pre študentov, menej pre mňa. Lekári a sestričky boli veľmi milí, ale len udržiavali môj stav. Zmena nastala, až keď prišiel milý starší (80+) doktor a ten sa rozhodol pre radikálnu zmenu.
Zákrok robil doktor, ktorému chýbala empatia. Akákoľvek ústretová komunikácia s pacientom sa vtedy nenosila. Nie že by dnes to bolo na dennom poriadku.
Rezali mi na tele možno 20 pľuzgierov bez umŕtvenia kvôli otrave, ktorú som mal. Na ambulancii, pred ktorou čakalo more ľudí. Myslím, že mojim krikom som polovicu poslal domov ?.
Slovník doktora bol veľmi osobitý. Oslovoval ma TO. Vyslovene žiadal, aby mu TO na ambulanciu nevozili počas ordinačných hodín. Desí TO pacientov.
Strašná skúsenosť.
Večer som nemohol dostať ani liek proti bolesti a hlava mi išla prasknúť od migrény. Vôbec nie je ľahké to vzdať, vtedy som sa vzdal prvýkrát.
Paradoxne, keď som prestal bojovať, mal som ráno sily aspoň na niekoľko dní. Telo a myseľ sú záhadné stroje.
Ten doktor ma navštívil potom na oddelení a rezal ma už „len“ niekoľkokrát. Paradoxne ma zachránila absencia empatie. Ulcerózna kolitída nikam neodišla, sem tam sa intenzívne pripomenie.
Naposledy pred týždňom pri behu v Štiavnických vrchoch.
Vôbec nie je ľahké to vzdať, ja som to v piatok zabalil, teda ten beh. Potrebujem načerpať sily a energiu. Zo skúsenosti viem, že tri mesiace sa budem „trápiť“. Ale potom budem chcieť znova ?.
Pointa 1: Niekedy to proste vzdám.
Pointa 2: Ten, kto vás zachráni, nemusí byť ten najúžasnejší človek na svete.
Pointa 3: Hlava sa s tým zrovnáva, len to niekedy trvá veľmi dlho.
Hlavne, keď TO je človek.